Učiteľ Ján Ban z bratislavského gymnázia C. S. Lewisa hovorí, že jednou z najťažších pedagogických disciplín je zvládnutie dialógu so študentmi.
„Ak vstupujete do zvlášť úprimného dialógu so žiakom, tak vstupujete do veľmi nebezpečnej zóny,“ hovorí Ban.
Pokiaľ to však učiteľ zvládne, podľa neho je to účinný spôsob, cez ktorý je možné žiakom odovzdať informácie aj o takej citlivej téme, ako je napríklad internetové porno či masturbácia.
„Dialóg je vhodnejší spôsob, než keď o internete len prednášate. Ak sú to témy, o ktorých chcú žiaci diskutovať, tak postupne dokážu aj sami pomenovať riziká, ktoré sú s používaním internetu spojené,“ hovorí Ban.
Na hodine náboženstva
Na prvý pohľad môže prekvapiť, že do tém súvisiacich s pornom sa púšťajú na predmete s názvom „Náboženstvo a etika“. Tomuto predmetu venujú učitelia na Gymnáziu C. S. Lewisa osobitnú pozornosť.
Trvá dve vyučovacie hodiny, nie je známkovaný a prebieha v špeciálnej miestnosti s gaučmi, ktorá pomáha navodiť neformálne prostredie.
„Predmet Náboženstvo a etika je od začiatku dizajnovaný ako diskusný. Má svoje kurikulum, študenti sú však povzbudzovaní, aby aj sami prichádzali s témami, ktoré ich zaujímajú,“ vysvetľuje Ban.
Začínajú tým, že sa rozprávajú o vzťahoch a atmosfére v triede, pokračujú témami, ako je napríklad šťastie a etika, vo vyšších ročníkoch preberajú aj svetonázory a rôzne náboženstvá. Zároveň podľa Bana majú študenti priestor, aby reflektovali aj svoj život.
„Prirodzene sa dostávame aj k dialógom o sociálnych sieťach, porne či masturbácii, ktoré sú súčasťou života. Ten predmet poskytuje priestor na bezpečnú komunikáciu,“ hovorí Ban.
Ako to vyzerá v praxi?
Učitelia diskutujú o tom, čo robí človeka šťastným. Začínať sa to môže teóriou: rozprávajú o dopamínoch, o hormónoch, ktoré sa v mozgu vylučujú, keď človek zažíva pocit šťastia. Študenti sa tak dozvedajú, čo sa v ich tele odohráva.
„Tým sa plynule dostávame k internetu, kde je množstvo vecí, ktoré stimulujú vylučovanie dopamínu. Dopamín sa u vás môže dostaviť na sociálnych sieťach, keď nám veľa ľudí ohodnotí fotku, ale aj pri sledovaní porna,“ vysvetľuje Ban.
Musia byť na to pripravení
Ban podobný predmet vedie osem rokov. Hovorí, že pre učiteľa je v prvom rade dôležité odhadnúť, na aké témy je dotyčná skupina pripravená a na aké už nie.
„V kurikulu máme slobodu niektoré veci vynechať, ak vnímame, že na to študenti zatiaľ nie sú pripravení. Danú tému potom zaradíme neskôr,“ hovorí.
Kľúčom je, aby učiteľ témy sám nevnucoval. K diskusii o porne a masturbácii sa dostávajú, len ak si vyhodnotí, že žiaci už tým žijú, chcú o tom hovoriť a sú na takú debatu pripravení.
„Venujeme sa týmto témam až vtedy, keď žiaci dajú najavo, že porno je súčasťou ich života. Vtedy je namieste o tom hovoriť,“ vysvetľuje.
Keď už k tomu dôjde, učiteľ sa snaží diskusiu posúvať vhodnými otázkami. Žiakov sa napríklad pýta: Aký si myslia, že je rozdiel medzi masturbáciou a sexom? Ako môže nadmerné sledovanie porna ovplyvniť vzťahy? Hrozí, že človeka potom prestane priťahovať jeho reálny partner?
„Cieľom je, aby tie odpovede hľadali žiaci sami. Sami tak môžu prichádzať na riziká, ktoré by im pred tým možno nenapadli,“ dodáva Ban.
Nutnosť otvoreného prostredia
Je takýto model prenositeľný? Odporúčal by, aby učitelia o porne diskutovali aj v iných školách?
„Určite by som bol opatrný. My si trúfame viesť so žiakmi otvorené dialógy, pretože na ne máme vhodné podmienky, ktoré nemusia byť všade,“ odpovedá Ban.
Jednou z vecí je čas. Zriaďovateľom Gymnázia C. S. Lewisa je Cirkev bratská. Do značnej miery podľa vlastného študijného plánu preto má na intenzívnejšie diskusie priestor.
„Ďalšou témou sú zdroje, ktoré umožňujú škole zamestnávať pedagógov s vhodným nastavením a zároveň poskytovať priestor na ich rozvoj,“ hovorí Ban.
A v neposlednom rade ide aj o celkové nastavenie školy, ktoré sa snaží prehlbovať vzťahy nielen medzi učiteľmi a študentmi, ale zbližovať aj študentov navzájom.
„Hneď na začiatku prvého ročníka ideme so žiakmi na štvordňový team-building. To je štartér, keď začíname budovať otvorené prostredie, v ktorom si môžeme navzájom veriť a cítiť sa bezpečne,“ vraví učiteľ.
Kto je vhodný
Podľa Bana by mali otvorené diskusie so žiakmi prebiehať v tých školách, kde panuje konsenzus, že do toho chcú ísť.
„Nemôže to byť iniciatíva len jedného učiteľa. Musí to chcieť vedenie školy a zároveň musia mať pre to pochopenie aj rodičia,“ hovorí.
Ďalšou vecou je výber vhodného učiteľa. Podľa Bana sú na osobne ladené debaty vhodní pedagógovia, ktorí majú blízko k mladým. Môžu to byť napríklad vedúci táborov alebo pedagógovia, ktorí viedli skautské oddiely či iné mládežnícke skupiny.
„Vhodný je človek, ktorý rozumie mladým ľuďom, používa ich slovník a vie, v akom svete žijú. Dáva si však pozor na to, aby stále zostal pedagógom a nestal sa ich kamarátom, ktorého názory potom nebudú mať takú silu,“ rozpráva.
Pokiaľ by do podobného modelu nejaká škola chcela ísť, podľa Bana by mala pamätať na niekoľko vecí. Učiteľ, ktorý by viedol otvorené dialógy, by mal mať napríklad nejakého „supervízora“.
„Mal by mať niekoho, s kým by sa radil, čo v triede skúšať a čo nie, a od ktorého by dostával spätnú väzbu na svoje nápady,“ vysvetľuje.
Odporúča zároveň radiť sa s ľuďmi, ktorí pôsobia v mládežníckych organizáciách. „Tí môžu mať bohaté skúsenosti s tým, čo mladých ľudí trápi a ako sa s nimi rozprávať. Pre mňa sú výborným zdrojom inšpirácie,“ dodáva.