Naša kolegyňa Zuzana Hlávková vystúpila na proteste v Žiline: Z posledných dvoch týždňov som zhrozená, v depresii, je veľmi ťažké dostať to z hlavy.
Aká bola atmosféra v Žiline?
Veľmi intenzívna. Prišlo nás viac, ako ktokoľvek očakával. Podľa odhadov tam bolo osem- až desaťtisíc ľudí, čo je asi toľko, čo chodí na Staromestské slávnosti – najväčšiu kultúrnu udalosť roka v Žiline. A podľa mňa, ako Žilinčanky, ktorá si zažila takéto zhromaždenia v Žiline, to bol výnimočný, ak nie maximálny občiansky výkon.
Pamätáte si akciu, kde by bolo toľko ľudí?
Nemyslím si, že by bolo v Žiline niekedy viac ľudí na nejakej akcii, ak išlo o spoločenské dianie.
Prečo ste sa rozhodli vystúpiť na proteste?
Organizátori ma ako Žilinčanku oslovili hneď na začiatku organizácie zhromaždenia. Pôvodne som si myslela, že pôjdem na pochod v Bratislave ako jedna z ľudí v dave. Potom som si povedala, že by bolo príjemné zažiť niečo také u mňa doma v Žiline.
Prekvapilo vás, koľko prišlo ľudí?
Áno, veľmi pozitívne ma to prekvapilo.
Čo ľudia v dave v Žiline žiadali?
Myslím, že to bolo pietne stretnutie, ale ľudia zároveň žiadali aj zmenu v spoločnosti. V Žiline sa až tak veľa neskandovalo. Bolo tam minimum takých momentov. Ale myslím, že ľudia, ktorí tam boli, boli stotožnení s požiadavkami organizátorov.
Aké to bolo pre vás, keď ste sa dozvedeli, že Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú zavraždili?
Bol to obrovský šok. Pamätám si, že prvá vec, čo som si povedala, bola: „To kde sme?“ Veľmi ťažko sa mi tomu verilo. Tak ako veľká väčšina obyvateľov Slovenska sa doteraz z toho spamätávam, nemyslím si, že by si niekto pomyslel, že až do takéhoto štádia veci zájdu.
V prejave ste povedali, že Ján Kuciak po tom, ako ste otvorili kauzu na ministerstve zahraničných vecí, napísal na Facebooku Je suis Zuzana (Ja som Zuzana). Poznali ste sa osobne?
Nepoznala som ho osobne. Viem, že Transparency International s ním v minulosti spolupracovala, ale ja som ho osobne nestretla ani nepoznala a ani jeho snúbenicu. No ako som povedala aj v prejave, myslím si, že je to osobné, lebo boli jedni z nás, mladých, ponovembrových detí. Jeho a Martinin boj je naším bojom. Bojom mladých ľudí proti korupcii a za slušné Slovensko.
Ako vnímate to, čo sa tu deje posledné dva týždne?
Som z toho zhrozená, v depresii, je to veľmi ťažké dostať z hlavy. Keď vidíte niektoré fotky a videá, z Jana Kuciaka ide skromnosť, pokora a rozumnosť. Nedá sa nevciťovať do toho, čím si museli prejsť a čo musia zažívať ich rodiny. Je to fakt hrozné. Pre mňa osobne je veľmi ťažké sa cez to preniesť a zabudnúť, že v takejto krajine žijem.
Ako sa po vražde zmenila naša spoločnosť?
Je to zlomový bod, musí sa niečo zmeniť. Ľudia sú naozaj unavení, zhrození, frustrovaní aj nahnevaní. Ale najviac zhrození. Z toho, kam to zašlo. Niečo je tu veľmi zle a musí sa to zmeniť. Nie je normálne, aby tu zomierali mladí ľudia a novinári pre svoju prácu.
Očakávali ste, že sa vražda tak dotkne ľudí? Že príde toľko ľudí na zhromaždenia?
Nevedela som celkom predpokladať, akú odpoveď to bude mať. Priala som si, aby na zhromaždenia prišlo čo najviac ľudí, aby čo najviac ľudí využilo demokratické právo, ktoré tu máme – zhromaždiť sa a povedať, že toto sa nám nepáči a chceme adekvátnu reakciu od tých, ktorí nás zastupujú.
Ako si vysvetľujete, že vyšlo do ulíc toľko ľudí?
Je to celý kontext – sú to dvaja mladí ľudia, v mojom veku. Mali 27 rokov. Bola to úkladná, ohavná vražda, nebola to náhoda, nedá sa to ňou ani nijak zakryť. Kontext, že Ján Kuciak bol investigatívny novinár, ktorý pracoval na najzásadnejších korupčných kauzách, ktoré rozkladajú našu spoločnosť. Spojilo sa zhrozenie nad osobnou, ľudskou tragédiou so zhrozením nad stavom spoločnosti.
Máte pocit, že ľudia začínajú byť menej rezignovaní?
Teraz vidieť odhodlanie a rozhodnutie povedať, že takto to ďalej nemôže ísť. Že takto to v krajine nemôže fungovať a v takejto krajine ďalej žiť nechceme.
Čo očakávate, že bude nasledovať?
To je veľmi ťažké predpokladať. Vždy si hovorím, že to je o ľuďoch, a včera verejnosť splnila svoju povinnosť a rázne a jasne povedala, čo si myslí. A mala by na to prísť adekvátna reakcia tých, ktorí verejnosť majú zastupovať.
Čo by bola adekvátna reakcia?
Okrem toho, že ľudia boli zhrození z vraždy, tak boli zhrození aj z toho, čo nasledovalo. Ako napríklad konšpirovanie čelných predstaviteľov vlády. A absolútna neochota a neschopnosť reflektovať svoju politickú zodpovednosť. To sa musí zmeniť.
Most-Híd má požiadavku, že musí odísť minister vnútra Robert Kaliňák. Stačilo by to?
Podľa mňa to v tejto chvíli už nestačí. Došlo to tak ďaleko, že nám premiér ukázal, že pre svoju obranu, pre obhajobu svojej moci, je ochotný nás stiahnuť všetkých ku dnu. A to mi pripadá nehorázne.
Ako ste vnímali jeho vyjadrenia, kde spájal prezidenta či protesty so silami zo zahraničia a so Sorosom?
Ja som videla tlačovku, kde povedal, že prezidentov prejav nebol napísaný na Slovensku. A pocítila som naozajstný hnev. Hovorila som si, že to nemôže myslieť vážne. Potom som si povedala, že nebudem tieto konšpirácie nejak blízko sledovať. Takto sa nereaguje na vládnu krízu a už vôbec nie na vraždu dvoch ľudí.
V Bratislave na pochode mnoho ľudí hovorilo o Sorosovi, smiali sa z toho, mali to na transparentoch. Videla som aj skupinu, ktorá si vytvorila alobalové čiapky. Ako to vnímali ľudia v Žiline?
Osobne na túto rétoriku odmietam pristúpiť, lebo je to absurdné. Nemám pocit, že by to bolo prítomné v prejavoch, zdá sa mi, že to nespomenul nik, kto rečnil v Žiline. Viacerí ľudia, s ktorými som sa v dave rozprávala, to registrovali a všetkým sa to zdalo absurdné, až tragikomické.
Ako hodnotíte vystúpenie prokurátora Vasiľa Špirka?
Na mňa osobne veľmi zapôsobila jeho tlačovka. Spomenula som ho aj vo svojej reči. Veľa ľudí to zaregistrovalo a malo podobný dojem ako ja. Aj moji rodičia to videli, moja mama hovorila, že pozerala tú tlačovku a až sa triasla od adrenalínu, ktorý cítila.
Čím to podľa vás je, že nik okrem ministra kultúry Mareka Maďariča neodstúpil?
Je to pre mňa nepochopiteľné. Jediné, čo by mi to vysvetľovalo, je, že sa musia držať funkcií a stoličiek, že sedia na takej obrovskej kope hnoja a špiny, že sa im ten systém tak neuveriteľne vymkol z rúk, že nemôžu odísť.
Prezident Andrej Kiska spomenul dve možnosti, ktoré by podľa neho túto krízu mohli vyriešiť – výraznú rekonštrukciu vlády alebo predčasné voľby. Čo by sa malo stať?
Bola som pred pár dňami na diskusii, kde vystupovala aj Zuzana Wienk z Aliancie Fair-play. Ona to veľmi pekne povedala: Žijeme v demokracii, kde vláde dávame legitimitu v demokratických voľbách na štyri roky. Ale v našej spoločnosti sa stalo niečo také zásadné a také zlomové, že to zmenilo okolnosti, v ktorých žijeme. A že by bolo len slušné od vlády, ktorá nás má zastupovať, aby sa nás znova opýtala, či im ešte dôverujeme aj za týchto okolností.
Ak neprídu predčasné voľby a koalícia sa napríklad dohodne, že by stačilo vymeniť Roberta Kaliňáka, ako to ovplyvní spoločnosť?
Myslím si, že ľuďom to už nestačí. Politici to nechali zájsť tak ďaleko, že by nestačila nejaká kozmetická úprava, ako že vymenia Roberta Kaliňáka za niekoho, kto bude aj tak „ich človek“.
Čo si z týchto dvoch týždňov budete pamätať?
To je ťažké, lebo každý deň vypláva na povrch toľko nových podozrení a toľko nových šokov zažijete, že naozaj neviem. Momentálne si v sebe nesiem hlboký zážitok zo včerajška. Intenzívnosť toho davu ľudí, ktorý tam stál, istá radosť, že to má zmysel, ktorou vás to naplní. Pocit spolupatričnosti, že sa ľudia postavili spolu, aby povedali, že nebudeme žiť v krajine, kde umierajú mladí ľudia a novinári. To je niečo, čo vo mne silno zaznieva. Je to snáď aj istým pozitívnym výhľadom do budúcnosti v tom hroznom stave, v ktorom sa nachádzame.
Zuzka Hlávková na námestí v Žiline: