Daniel Pastirčák – teológ a spisovateľ. Narodil sa v Prešove. Je absolventom Strednej umeleckej priemyselnej školy v Košiciach a v Bratislave. Vyštudoval reštaurovanie a teológiu. V súčasnosti pôsobí ako kazateľ Cirkvi bratskej. Píše poéziu aj prózu, spolupracuje s rozhlasom aj televíziou. Okrem literatúry sa venuje tiež divadelnej a výtvarnej tvorbe. So svojou ženou má tri deti, ktoré vychovávali bez televízora. Namiesto neho si „zapínali“ rozprávky a knižky. Má rád výlety do prírody, kávu a dobrú horúcu vaňu.

 

O DANIELOVI PASTIRČÁKOVI

Čo ťa viedlo k tomu stať sa kazateľom?

Pre ľudí, čo ma poznali, bolo moje rozhodnutie študovať teológiu prekvapením. Od detstva ma fascinovalo umenie. Študoval som na umeleckej priemyslovke v Košiciach. Na začiatku štvrtého ročníka ma vyhodili zo školy. Urobili sme výstavu obrazov, sôch, fotografií a básni. Štb výstavné miestnosti zapečatila. Videli v nej „ideologickú diverziu“. Mňa označili za hlavného organizátora. Práve táto moja túžba po slobode, ma neskôr priviedla k Bohu. V tom čase bol môj pohľad na svet ateistický. Veril som, že svet, i človek v ňom, je výsledkom slepých fyzikálnych a chemických procesov. Hodnoty ako pravda, sloboda či láska sa mi zdali byť ilúziou – vedľajším produktom nevedomých materiálnych procesov. Chlapec by nemal dievčaťu hovoriť: „Milujem ťa.“ Mal by pravdivo priznať: „Práve sa vo mne odohrávajú mimoriadne príjemné biochemické reakcie. Čo sa vo mne bude odohrávať zajtra, neviem a na tvojom mieste, drahá, by som sa na to priveľmi nespoliehal.“ Zmenila ma neočakávaná duchovná skúsenosť. Zažil som skutočnosť Boha ako prítomnosť vedomia, ktorým som dokonale poznaný. Svet sa pre mňa zmenil. Hodnoty, ktoré zakladajú ľudskosť človeka – pravda, láska, sloboda, sa mi stali reálnym základom života. Ani vtedy mi však nenapadlo, že by som mal byť kazateľom. Čoraz viac som si však uvedomoval, že práve cirkev, býva pre ľudí hľadajúcich Boha najväčšou prekážkou. Rozhodla vo mne túžba vytvoriť prostredie, v ktorom by nenáboženský človek mohol nachádzať inšpiráciu vo svojom hľadaní zmyslu života.


K akým témam sa vo svojich bohoslužbách rád vraciaš?

Tém je mnoho, všetky však spája jeden spoločný menovateľ: Paradox človeka – spor medzi láskou a smrťou, túžbou poznať a tajomstvom, ktoré nás obklopuje, ideálom spravodlivosti a skutočnosťou, že ten ideál znova a znova zrádzame. Tie paradoxy osvetľuje tajomstvo Krista. V ňom sa viera v Boha spája v jedno s vierou v človeka. Azda najpodstatnejšou témou je rozpor medzi ilúziou ega, ktoré staviam do stredu sveta a medzi skutočnosťou, že svoje bytie nemám zo seba, že všetko kým som je mi darované z tajomstva bytia, ktoré ma o nekonečno presahuje.


Akú rolu zohráva Boh v tvojej umeleckej tvorbe?

Kierkegaard napísal: „Ja“ je sebauvedomelá syntéza nekonečného s konečným vo vzájomnom vzťahu. V plnosti sa preto môže prejaviť iba vo vzťahu s Bohom. Umenie bolo pre mňa vždy vyjadrením práve tohto napätia medzi konečným a nekonečným v človeku. Impulz k umeleckej tvorivosti sa pre mňa rodil práve tam, kde sa absurdita a márnosť života stretajú s nečakaným zážitkom zmyslu – v udalosti fascinácie krásou, či v bolestivom stretnutí lásky so smrťou, poznania s nevedomosťou. Ešte skôr než do môjho skeptického sveta preniklo svetlo Božej prítomnosti, práve tento rozpor konečného s nekonečným, bol pre mňa hlavným motívom mojich pokusov o umenie.


Pracuješ teraz na nejakom novom diele?

Na vianočnom trhu sa objavia dve moje nové knihy. Patria k typu prózy, ktorú píšem najradšej – rozprávky pre dospelých. Alebo presnejšie – pre dospelých, ktorí v sebe nestratili dieťa a pre deti, ktoré v sebe už objavili otázky dospelých. Prvú knihu Azael a Gabriel sme pokrstili 13.11. v Kafé Scherz. Napísal som ju pre Nota Bene. Na rohoch ulíc ju budú predávať naši bezdomovci. Dvaja anjeli v nej vedú spor o človeka. Azael chce človeku pomôcť, no takmer ho pritom zničí. Napokon vec zachráni Gabriel. Ak chcete vedieť ako sa to skončí, pristavte sa pri niektorom z bezdomovcov. Druhú knihu vydáva Artforum. Volá sa Pontyho hora. Je o pohŕdaní a nenávisti medzi ľuďmi z mesta a ľuďmi z lesa. O spore medzi praktickou racionalitou a poetickou intuíciou. Chlapec Ponty ten rozpor prežíva sám v sebe. Napokon sa jeho život stane mostom, ktorý rozdelené svety spojí. K tej knihe som vytvoril aj ilustrácie.


O CIRKVI BRATSKEJ

Pôsobíš ako kazateľ v Cirkvi bratskej. V čom je odlišná od katolíckej cirkvi?

Najstaršie korene Cirkvi bratskej siahajú k Bratskej jednote. Jej posledným biskupom bol Ján Ámos Komenský. Verejnosti je Komenský známy skôr ako zakladateľ modernej pedagogiky, bol však aj filozof a významný teológ. Jeho životnou témou bola jednota v rôznosti. Sníval o svetovej ekumenickej vzájomnosti, kde by rozmanité postoje a viery proti sebe neviedli neľútostný boj, ale v spoločnom dialógu vytvárali dynamický celok. V tom je mi Komenský blízky. Cirkev bratská kladie dôraz na skutočnosť, že ozajstnú vieru nemožno zdediť. Človek k nej môže dospieť iba vlastným hľadaním a slobodným rozhodnutím. Patríme k protestantskému prúdu kresťanstva. Spomínaný dôraz na ekumenizmus nás však otvára i iným tradíciám. U nás v Kaplnke zdôrazňujeme ekumenickú teológiu. Učíme sa zo všetkých živých prúdov kresťanskej tradície. Mnoho inšpirácie k nám prichádza od katolíckych autorov, ako napríklad Tomáša Halíka, Thomasa Mertona, Majstra Eckharta, či súčasného pápeža Františka.

 

Cirkev Bratskú môžeme stretávať aj na Pohode, kde sa podieľa na ekumenických bohoslužbách. V čom sú tieto bohoslužby iné od tých, ktoré má Cirkev bratská bežne?

Ekumenické bohoslužby na Pohode vznikli v čase keď ešte žil Tónko Srholec – úžasný človek, kňaz a salezián. Bohoslužby sme tvorili spolu s ním a Aničkou Polckovou, farárkou evanjelickej cirkvi. Na týchto bohoslužbách tému zväčša uvádzame divadelnou scénkou. Vystúpili tu už rôzni herci, napríklad Táňa Pauhofová, Zuzka Krónerová, Milan Ondrík či Ady Hajdu. Pokúšame sa prinášať duchovné témy cez aktuálne otázky, ktoré hýbu Slovenskom. Na ostatných Pohodových bohoslužbách venovaných oslobodeniu ženy, vystúpil s nami aj arcibiskup Bezák.

 

Sú bohoslužby Cirkvi Bratskej vhodné aj pre ľudí, ktorí sa nehlásia k žiadnemu náboženstvu?

Moja obľúbená autorka, Simone Weilová, napísala, že vieru nemožno odovzdať výchovou, výchovou je možné odovzdať iba náboženstvo. A to podľa nej nie je dôležité, lebo Boh sa môže k človeku preniknúť i cez jeho nevieru. Také chcú byť naše stretnutia v Kaplnke, nikoho nevylučujú, sú otvorené všetkým, ktorí v sebe neumlčali nepokoj základných otázok: Kto som? Prečo som tu? Ako mám žiť, aby vzťahy v ktorých žijem a to čo robím dávalo zmysel?

 

O KAPLNKE

Cirkev bratská sa v Bratislave spája s pojmom Kaplnka. Čo si pod týmto pojmom môžeme predstaviť?

Kaplnka je pokusom vytvoriť miesto, pre hľadajúceho človeka. Spájať vieru s pochybnosťou, racionalitu s mystikou, súčasné umenie s liturgiou. Miesto, kde nedominujú odpovede na otázky, ktoré si nik nekladie. Boh je prítomný práve v poctivých otázkach. Skutočnosť Boha totiž ľudské poznanie nevyhnutne presahuje do tajomstva, ktoré fascinujúcim spôsobom obklopuje celé naše bytie. Preto je súčasťou bohoslužieb Kaplnky meditácia. Počas meditácii čas od času niekto z výtvarníkov vytvorí inšpirujúce vizuálne symboly: výtvarné inštalácie, či výtvarné projekcie. Občas v Kaplnke premietame i úryvky z filmov. Mali sme napríklad cyklus Dekalóg (10 Božích prikázaní) podľa Kieslovského. Ako otázku ku každému prikázaniu sme si premietli úryvok z filmu významného poľského režiséra Krzysztofa Kieslowského.

 

Kaplnka donedávna sídlila v YMCE. Aké to bolo vytvárať duchovný priestor hneď vedľa hudobných klubov (pozn. napríklad Randal club)?

Nebolo to vedľa, bohoslužby sme mali priamo v klube A4. A4 je priestorom pre súčasnú kultúru. Bývavajú tu festivaly experimentálnej hudby, súčasného tanca a je to domovská scéna alternatívneho divadla Skrat. Priestor i ľudia nám boli kultúrne blízki. V čiernom priestore divadla sme premenili vratký divadelný stolík na oltárny stôl, zapálili sedem sviec a z klubu sa stala Kaplnka. Do Kaplnky ľudia vchádzali pomedzi dve krčmy, ktoré tu po sebe zväčša zanechali kopu špiny, občas i niekoľko spiacich štamgastov. Moja manželka Jarka mi povedala: „Odkedy sme v A4, nerozmýšľam nad tým, čo si v nedeľu oblečiem, ale nad tým, aby som si nezabudla gumené rukavice.“ Ráno bolo totiž takmer vždy potrebné vyčistiť vestibul od ohorkov a pohárov, ktoré tam zanechali návštevníci MMC.


Ako prebieha činnosť Kaplnky?
Do Kaplnky môžu ľudia zavítať každú nedeľu o 10:00 na bohoslužbu, na ktorých príprave pracuje niekoľko tvorivých skupín. Skupina improvizácie, ktorú tvorí široký okruh hudobníkov – súčasťou bohoslužieb býva totiž aj živá improvizovaná meditačná hudba. Výtvarná skupina zase tvorí vizuálne formy pre meditáciu počas bohoslužieb. Potom je tu okruh tých, ktorí pripravujú kázne. V kaplnke totiž kážu nie len duchovní, ale i laici – ženy i muži. Dávame tiež priestor aj ľuďom z iných kresťanských tradícií. Občas sa nám prihovorí arcibiskup Bezák, Miro Kocúr, či Karol Moravčík, takže v Kaplnke je zastúpený aj katolícky pohľad na vieru.
V komunite Kaplnky sa dejú i mnohé ďalšie veci. Človeku, ktorí chce urobiť niečo konkrétne pre svoje duchovné sebauvedomenie ponúkame napríklad Duchovné cvičenia, na ktorých sa učíme meditovať a modliť modlitbu srdca. Tu v samote a tichu uprostred prírody ľudia (často i agnostici) nachádzajú hlbšiu skúsenosť so sebou a s Božou skutočnosťou. Duchovné cvičenia bývajú zväčša na Mariánskej hore nad Levočou, kde sa Kaplnka teší pohostinnosti miestnych mníšok u ktorých sme ubytovaní. Počas 7 dní účastníci nehovoria – zachovávajú disciplínu mlčania, čas trávia v sústredenej meditácii, v samote hľadajú plné vedomie Božej prítomnosti. Vedúci cvičení podporuje ich meditáciu krátkymi vstupmi počas dňa. V závere každého dňa je jednoduchá bohoslužba s eucharistiou v bazilike.
Viacerí ľudia z Kaplnky sa tiež stretajú v malých skupinách aby sa podporovali v duchovnom raste. Kaplnka sa dlhodobo venuje i podpore ľudí v núdzi. Roky sme napríklad podporovali Rézu z Iránu. Desať rokov trvalo, kým dostal azyl. (pozn. o jeho príbehu písali aj média). Pri kaplnke funguje i skupina land artu vedená land artistom Jaroslavom Belišom. Ak neviete čo je land art – opýtajte sa Bela. Alebo príďte na land artové podujatie. Jednoducho prídete do prírody, na vymedzenom mieste urobíte nejaký výtvarný zásah a k umeniu, ktoré v prírode už pred vami vytvoril Boh, pridáte svoju skromnú trošku.

(Viac o Kaplnke a jej aktivitách si môžete prečítať na: http://www.cbkaplnka.sk/sk/O-Kaplnke/Aktivity.html )

 

NA ZÁVER


Aké knihy by si nám odporučil na jesenné čítanie?

Nedávno som prečítal knihu od súčasného ruského románopisca Jevgenija Vodolazkina – Laurus. Vďaka nej som viac pochopil záhadu pravoslávneho Ruska. Konečne viem čo sú to jurodiví a akú úlohu z pravoslávnej spiritualite zohrávali takzvaní „starci“. Kniha končí takýmto dialógom: „Si v našej zemi rok a osem mesiacov a predsa si jej neporozumel? „A vy sami jej rozumiete?“ pýta sa opýtaný „My? My jej samozrejme, takisto nerozumieme.“ Sila tej knihy je však v niečom inom. Keď mi ju jej vydavateľ Peter Chalupa dával, povedal: „Prečítaj si ju, je v nej dobro.“ Musím uznať, že mal pravdu.

Monika Lezová