Jakub je učiteľom fyziky na Bilingválnom gymnáziu C. S. Lewisa v Bratislave. Pri vyučovaní používa zážitkové metódy, pomocou ktorých žiakom vysvetľuje fungovanie fyzikálnych zákonov. Vďaka tomu im vraj omnoho viac rozumejú a pamätajú si ich. V minulom roku sa zapojil do projektu Menej alebo viac?, ktorý upozorňuje na problematiku vnímania menšín v spoločnosti. V rozhovore hovorí aj o tom, v čom by malo verejné školstvo fungovať ako súkromné a čo je pre slovenské školstvo potrebné spraviť okrem zvýšenia platov.

www.heores.sk

Existuje niečo, v čom by sa mohlo verejné školstvo inšpirovať súkromným?

Určite slobodou v práci. Učiteľ v súkromnej škole nemá predpísané, ako má dané predmety vyučovať. Dôležité je len to, aby so žiakmi preberal témy, ktoré sú dané v osnovách, no je plne v jeho kompetencii, aké metódy a postupy na to zvolí.

Keď učiteľ vyhodnotí, že metóda vyučovania vybranej problematiky je podľa jeho znalostí a skúseností tá správna, škola by mu mala vytvoriť podmienky na to, aby ju mohol v plnej miere aplikovať.

Takto nastavené fungovanie školy dáva možnosti na zaujímavé vyučovanie pre žiakov a zároveň sa tým dosahuje sebarealizácia učiteľa. Príde mi to ako ideálny spôsob, z ktorého prosperujú žiaci aj učitelia, a v neposlednom rade samotná škola.

Systém počtu žiakov v triede by tiež mohla byť oblasť, v ktorej by sa verejné školstvo mohlo inšpirovať súkromným. Na gymnáziu C. S. Lewisa je v jednej triede maximálne šestnásť žiakov. Proces učenia s takýmto počtom je omnoho efektívnejší pre mňa ako učiteľa, ale hlavne pre žiakov, ktorí si z hodiny odnesú omnoho viac.

Čo by bolo potrebné spraviť na to, aby sa tieto spôsoby zaviedli vo verejných školách?

V prvom rade zmeniť systém financovania verejných škôl. Normatívny systém financovania, podľa ktorého sú školám prideľované prostriedky, ich vedie často k opačným krokom. Peniaze sa rozdeľujú podľa počtu žiakov, ktorí danú školu navštevujú. Pokiaľ teda chce mať škola viac finančných prostriedkov na daný školský rok, musí sa na ňu prihlásiť viac nových žiakov.

Pri takomto systéme sa nikdy nedosiahne nižší počet žiakov v triede, ktorý prináša už spomínané pozitíva. Skôr ich motivuje k presnému opaku.

V druhom rade je potrebné dať učiteľom pre ich prácu slobodu. Mali by mať možnosť zvoliť učebné metódy a spôsoby podľa svojho najlepšieho uváženia. Sú to predsa vzdelaní pedagógovia, ktorí majú za sebou minimálne päť rokov vysokoškolského štúdia, v ktorom sa venovali didaktike, psychológii, komunikácii a ďalším potrebným oblastiam pre výkon ich povolania. Popri tom, každý z nich pred nástupom do reálneho vyučovacieho procesu absolvoval nespočetné množstvo hodín učením na rôznych školách. Učitelia sú sami schopní pomôcť zlepšiť úroveň školstva, musia však na to dostať priestor a podmienky.

Názorov na stav a úroveň slovenského školstva je mnoho a diskutuje sa o ňom formálne aj neformálne na rôznych fórach. Len málo je však počuť názory samotných učiteľov. Aký je ten tvoj?

Aj napriek tomu, že učím na súkromnej škole, ktorá v mnohom funguje inak ako verejné, sa pravidelne stretávam s učiteľmi z verejných škôl a o slovenskom školstve sa veľa a často rozprávame.

Slovenské školstvo je podľa mňa ako začarovaný kruh, ktorý začína a končí na podmienkach, ktoré sú učiteľom vytvárané na vykonávanie ich povolania. Môžeme mať učiteľov s platmi na úrovni Európskej únie, ani to však nepomôže v situáciách, s ktorými sa musia pri svojej práci vyrovnať.

Pri výučbe fyziky je napríklad nutné robiť rôzne pokusy, aby žiaci správne pochopili fungovanie javov a zákonov. Tie si vyžadujú veľa času nielen na prípravu, ale aj na ich realizáciu. Ako však majú učitelia robiť pokusy a mať zároveň individuálny prístup ku žiakom, keď majú laboratóriá v školách vybavenie z obdobia minulého režimu a počet hodín fyziky sa znížil od roku 2008 o polovicu? Takýchto nereálnych požiadaviek a nariadení je na učiteľov kladených mnoho.

Keď človek v práci nemá podmienky na sebarealizáciu, a nech sa rozprávame o akomkoľvek povolaní, automaticky to vedie k jeho frustrácii. Zvýšenie platu, ktoré je asi najčastejšou témou v súvislosti so slovenským školstvom, je v tomto prípade len povrchným riešením, ktoré však ani zďaleka nepomôže zlepšiť úroveň slovenského školstva z dlhodobého pohľadu. Na to je potrebná systémová zmena.

V čom by takáto zmena mala spočívať?

V novom prístupe ku školstvu ako takému. Spoločnosť a ľudia, ktorí sú za školstvo zodpovední, si musia uvedomiť jeho dôležitú úlohu v budúcom vývoji krajiny. Zmena musí byť riadená a na to sú potrební ľudia, ktorí školstvu rozumejú a sami ho chcú zmeniť k lepšiemu.

Dnes je školstvo aj napriek tlaku z rôznych strán stále v úzadí, hlavne medzi zodpovednými. Jasným dôkazom je počet ministrov školstva, ktorí sa vystriedali na ministerskej stoličke od vzniku samostatného Slovenska. Takto nie je možné dotiahnuť žiadne zmeny do konca.

Ako začínajúci učiteľ reprezentuješ mladú generáciu učiteľov, ktorá bude vzdelávať deti v budúcnosti. Ako by podľa teba malo vyzerať moderné školstvo?

Malo by reflektovať zmeny v spoločnosti a vo svete, v ktorom žijeme. Stále je mnoho vecí, ktoré sa dnes žiaci a študenti učia, ale ich použiteľnosť je už teraz minimálna. Vplyv digitalizácie a informačných technológií je tak silný, že má priamy vplyv na vedomosti a zručnosti ľudí pre ich život v budúcnosti.

Preto je potrebné venovať sa v škole vzdelávaniu mäkkých zručností a nových tvrdých zručností. Menej sa zameriavať na pamätanie si faktov a poznatkov a viac na to, ako sa k nim dostať a využiť ich pri práci a v každodennom živote. V budúcnosti bude spoločnosť potrebovať ľudí, ktorí sami dokážu hľadať alebo tvoriť riešenia na problémy, ktoré dnes ešte ani neexistujú alebo sú pre nás dnes nevyriešiteľné.

Čo je potrebné na to, aby malo slovenské školstvo v budúcnosti podobu, ktorú si práve opísal?

Učitelia musia mať voľné ruky na svoju prácu a pre žiakov majú byť sprostredkovateľmi faktov a poznania. Ukazovať im cestu a spôsoby, pomocou ktorých nájdu odpovede na otázky, a v prípade potreby ich usmerňovať.

Riaditeľ na gymnáziu C. S. Lewisa hovorí, že existujú dva typy učiteľov – učiteľ slnko a učiteľ mesiac. Učiteľ slnko ožaruje žiakov vedomosťami a informáciami, ktoré im odovzdáva. Učiteľ mesiac odráža to, čo vyžarujú žiaci, pozná ich povahy, chápanie a komunikuje s nimi. Myslím si, že moderné školstvo reprezentuje učiteľ, ktorý je niekedy medzi tým.

Ako by mal učiteľ motivovať žiakov?

Z vlastných skúseností viem, že žiaci sú v škole najproduktívnejší vtedy, keď robia to, čo sami robiť chcú. Ak majú pocit voľnosti v riešeniach problémov a v hľadaní odpovedí na otázky, veľmi často ich aj nájdu a dosiahnuté výsledky a vedomosti si potom dlhšie pamätajú, pričom chápu súvislosti medzi nimi.

Z pozície učiteľa je takýto štýl učenia náročný, pretože musí nájsť správny pomer medzi voľnosťou, ktorú žiakom dáva a vedením, ktoré je nevyhnutné v situáciách, keď si žiaci nevedia dať rady.

Pri svojej práci sa snažíš využívať rôzne zážitkové metódy na vysvetlenie fyzikálnych zákonov a vzťahov. Ako vyzerá taká hodina?

Mojim cieľom je u žiakov vyvolať prirodzenú zvedavosť a dosiahnuť, aby mali záujem nájsť odpovede na ich otázky spôsobom, ktorý je im vlastný.

Keď začínam so žiakmi preberať novú tému, snažím sa im ukázať nejakú prekvapivú vec alebo povedať zaujímavú informáciu, ktorú dovtedy možno nevedeli. Napríklad pri téme hydrostatického tlaku sme si pozreli video s potápačom, ktorý mal pri ponore do vody v ruke plastovú fľašu. Pri tom, ako sa potápač ponáral stále hlbšie, fľaša sa začala deformovať, až bola napokon úplne skrivená a jej tvar v ničom nepripomínal fľašu. Pri návrate na hladinu sa tvar fľaše vrátil do normálu a znovu vyzerala ako klasická plastová fľaša. Po pozretí videa sme sa spolu so žiakmi snažili prísť na to, prečo sa pod vodou deformovala a čo to spôsobovalo.

Fyzika je však veda faktov a preto aj správne návrhy riešení v diskusii musia byť dokázané. Snažím sa preto žiakov viesť k tomu, aby dokázali aj sami navrhnúť meranie alebo test, ktorým overia svoje hypotézy.

Ako reagujú žiaci na takýto spôsob učenia?

Mám mnoho žiakov, ktorých takýto štýl učenia veľmi baví a na hodinách sa aktívne zapájajú. Sú medzi nimi však aj takí, ktorí by mali najradšej diktované poznámky a zapisovali si ich. Potrebujú mať znalosti uchopiteľné v nejakej forme, pretože im nestačia poznatky z pokusov a diskusie. Snažím sa preto žiakom poskytovať aj informácie v štrukturalizovanej forme.

Dosahujú žiaci lepšie výsledky vďaka zážitkovému učeniu v porovnaní s, povedzme, štandardným spôsobom učenia?

Áno, výskumy to jasne dokazujú. Vďaka zážitkovému vyučovaniu si žiaci pamätajú viac informácií a čo je najdôležitejšie, chápu súvislosti medzi nimi. V tom vidím najväčší rozdiel a zároveň pridanú hodnotu. Takýto štýl vyučovania však nie je žiadnou novinkou. Nazýva sa konštruktivizmus a do nášho školstva sa dostal po poslednej väčšej reforme v roku 2008. Napriek tomu však preň nie sú dodnes vytvorené plnohodnotné podmienky a využíva sa len zriedkavo, čo je veľká škoda.

Čo potrebuje učiteľ na to, aby mohol učiť fyziku konštruktivizmom?

Čas a podmienky. Príprava na jednu vyučovaciu hodinu pri takejto forme vyučovania si vyžaduje niekoľko hodín. Pokiaľ ich učiteľ musí venovať iným aktivitám, ako je rôzna byrokracia alebo administratíva, nemôže sa naplno pripraviť na vyučovanie. Potom zákonite volí spôsob výučby, ktorý je preňho časovo menej náročný. Napokon, aj takýmto prístupom splní to, čo sa od neho očakáva.

Podmienkami mám na mysli vybavenie škôl a konkrétne učební alebo laboratórií. Mnoho škôl napríklad nemá základné pomôcky na realizovanie pokusov, bez ktorých nie je možné fyziku vyučovať. Aspoň teda nie plnohodnotným spôsobom.

Ako je podľa teba vnímané povolanie učiteľa v spoločnosti?

Asi za všetko hovorí reakcia mojich priateľov, keď som im povedal, že chcem byť učiteľom. Nechceli tomu veriť, mysleli si, že si robím žarty. Niektorí mi dokonca hovorili, že som sa zbláznil.

Prečo si myslíš, že tak reagovali?

Povolanie učiteľa bolo nepopulárne už keď som išiel študovať. Jednak z hľadiska finančného ohodnotenia a na druhej strane z hľadiska náročnosti. Pomer medzi týmito dvoma veličinami nie je lákavý pre študentov pri výbere ich budúceho povolania. Myslia si, že učiteľ si nedokáže zarobiť na lepší život a jeho robota ho stojí aj mnoho súkromného času, ktorý mu, opäť, nikto nezaplatí. A ono to je aj pravda.

Kedy sa to môže otočiť k lepšiemu?

Pokiaľ si žiaci a študenti budú zo škôl odnášať prevažne negatívne skúsenosti a emócie, tak sa táto situácia nezmení nikdy. Každý z nás predsa na školu spomína podľa toho, akých mal učiteľov a v akej škole sa učil. Preto je potrebné pristupovať ku zmene školského systému so zreteľom na ľudskú osobnosť či už učiteľa, alebo žiaka.

Často sa stretávam s názorom, že učitelia by získali lepší sociálny status zvýšením platov. Som jednoznačne presvedčený, že učitelia si zaslúžia lepšie ohodnotenie za svoju prácu. Avšak sústrediť debatu o slovenskom školstve len na platy učiteľov vedie podľa mňa k ešte väčšej polarizácii spoločnosti v názoroch na to, či si učitelia vyššie platy zaslúžia alebo nie. Slovenské školstvo potrebuje zmeny, ktoré zlepšia jeho fungovanie a úroveň. Ale zmeny od stola formou nariadení nikdy nezmenia postoj spoločnosti ku školstvu.

Stretol si sa pri svojej profesii s tým, že sa k tebe ľudia správali inak kvôli tomu, že si Róm?

Asi som mal šťastie, ale nie. Na vysokej škole som sa stretol len s korektnými učiteľmi, ktorí mali na mňa rovnaký meter ako na mojich spolužiakov.

Na vedeckých konferenciách na Slovensku aj v zahraničí je rôzne zloženie národností učiteľov a panuje na nich vysoká profesionalita a korektná komunikácia. V tomto je komunita učiteľov naprieč Európou veľmi vyspelá.

Keď ma ľudia, ktorí ma nepoznajú, uvidia prvýkrát, myslia si skôr, že som pochádzam zo zahraničia buď ja, alebo jeden z mojich rodičov.

A čo žiaci?

Aj tí si mysleli, že som zahraničný učiteľ. Medzi nimi taktiež vládne vysoká miera tolerancie k iným kultúram a národnostiam. Gymnázium, na ktorom učím, navštevuje mnoho žiakov z iných kultúr a národností, čo ich prirodzene vedie k tolerancii. Myslím, že aj vďaka tomu nemali žiaci žiadne pohnútky reagovať na môj vzhľad alebo pôvod.

V januári tohto roku si sa zapojil do projektu Menej alebo viac?, ktorý sa venoval vnímaniu menšín spoločnosťou na Slovensku. Čo ťa k tomu viedlo?

Pretože považujem za veľmi dôležité o téme postojov k menšinám hovoriť. Z môjho pohľadu špeciálne o rómskych menšinách. Veľmi negatívne vnímam fakt, že sa do politiky dostali ľudia, ktorí majú rasistické prejavy a myšlienky.

Po posledných parlamentných voľbách som s prekvapením zisťoval, že takýchto ľudí volilo aj mnoho ľudí z môjho okolia. Vtedy som si uvedomil, že som sa s nimi nikdy nepodelil o moje skúsenosti s rasistickými názormi. Preto keď som dostal možnosť vyjadriť sa na túto tému, neváhal som a využil som ju. Mnoho ľudí si možno ani nevie predstaviť, čím všetkým si musí prejsť človek z menšiny, preto je potrebné na to upozorňovať.

Vo videu, ktoré je výsledkom tohto projektu, si vyjadril svoje obavy z narastajúceho množstva rasistických a nenávistných prejavov voči Rómom v slovenskej spoločnosti. Povedal si, že máš obavy, že sa budeš musieť dostať tam, kam sa dostali ľudia v minulosti. Čo si tým myslel?

Mám pocit, že sa všeobecná mienka o menšinách na Slovensku dostáva na úroveň, keď je možné o Rómoch alebo zástupoch iných menšín hovoriť ako o parazitoch a asociáloch, a ľuďom sa to prestáva zdať nevhodné. Nechcem sa dostať do situácie, že mi raz niekto zakáže robiť svoju robotu kvôli tomu, že som Róm. Možno sa teraz niekomu bude zdať, že preháňam. Bodaj by to tak bolo.

Čo je potrebné na to, aby sa vytratila z našej spoločnosti nevraživosť voči menšinám?

Jednoznačne sa musí veľa hovoriť o všetkých pozitívnych príkladoch zástupcoch menšín. O úspešných podnikateľoch, doktoroch, manažéroch a napríklad aj učiteľoch, ktorých je medzi ľuďmi z menšín naozaj mnoho. Taktiež aj oni sami by mali bez hanby a strachu hovoriť, že patria k menšine, pretože škatuľka, ktorú dostávajú, často pramení z nevedomosti a z nedostatku informácií medzi ľuďmi v spoločnosti. Myslím, že sa to dá zmeniť, no ľudia na Slovensku musia nájsť v sebe odvahu a chuť byť tolerantným a otvoreným národom.