„Balkán bol pre mňa výnimočnou skúsenosťou. Teraz už viem, že aj v modernej Európe môže nastať krvavá vojna, pokiaľ diplomacia zlyhá, že nič nie je také čierno-biele, aké sa na prvý pohľad zdá, že ľudia na Balkáne tvoria jednu z najpriateľskejších kultúr, s akými som sa stretla, a že to, že žijem v mierovej spoločnosti je v skutočnosti obrovské privilégium.“
Mária 

„Neviem ako vaša, ale moja motivácia pre vybranie si semináru IR bola okrem iného aj výlet na Balkán, ktorý splnil všetky moje očakávania. Od 15-hodinovej cesty autobusom cez ranné prechádzky slnečným Sarajevom a mnoho novonadobudnutých poznatkov, až po najfajnšmekerovskejšie Balkánske jedlo.“
Janka 

Sobota, trinásty október. Seminaristi z dejepisu a medzinárodných vzťahov sú pripravení započať svoju cestu na Balkán. Mária si od pána šoféra berie trinástu karamelku, mikrobus vyráža. Mikrobus zastavuje. Otec Filipa Kövesiho pribieha ku dverám vozidla s Filipovou provizórnou desiatou (rožkami s morcadellou z Terna). Filip si preberá svoje šmakocinky a teraz sa už cesta môže naozaj začať.

Po štyroch hodinách cesty a nespočetných slovenských hitoch sme sa ocitli v Moháči a spomenuli si na hrôzostrašné leto roku 1526, ktorého múzeum sa stalo našim odpočívadlom (pre niektorých, ktorých chytil útlm – Mária, doslova).

Po ďalšom kuse cesty a tento raz aj svetových hitoch sme dorazili do Vukovaru, kde sme sa pozreli na balkánsky konflikt z chorvátskej perspektívy a po prvý krát začala vojna v našich hlavách dostávať reálnejšie kontúry – zbrane, koncentračné tábory, fotky reálnych ľudí a jedno, do tla zbombardované mesto. Po spoločnej večernej reflexii a noci v dalmatínskom hosteli sme sa vydali na cestu do hlavného mesta Bosny a Hercegoviny, Sarajeva.

„Keď náš autobus vchádzal do mesta a ja som videla údiv na tvárach svojich spolužiakov, hneď som pochopila, že Sarajevo je iné ako všetky mestá, na ktoré sme boli doteraz zvyknutí.“ (Mária)

Po ubytovaní nás čakala prehliadka mesta. Náš entuziastický sprievodca, ktorý ako päťročný prežil obliehanie Sarajeva, nám rozprával o histórii mesta, ako aj o jeho osobných skúsenostiach s vojnou, keď sa tri roky musel schovávať v pivnici svojho paneláku. Vtedy nás všetkých po prvý raz udrelo, že ľudia iba o pár rokov starší od nás si na vlastnú kožu museli prežiť realitu vojny. A zároveň bolo pre nás zaujímavé počuť, že aj napriek tomu, že vonku zúrila vojna, život v meste sa nezastavil – ľudia chodili do práce, pekne sa obliekali, nakupovali na trhu, škola pokračovala. Tiež sme si uvedomili, že historická dôležitosť Sarajeva siaha omnoho ďalej.

„Pamätám si, ako ma počas prehliadky mestom zasiahlo, že sa nachádzam presne na mieste, kde sa začala Prvá svetová vojna.“ (Jana)

Zvyšok nášho pobytu v Sarajeve patril prehliadkam rôznych múzeí, od múzea masakru v Srebrenici, cez múzeum svedectiev detí z vojny po Tunel nádeje. V nich sme zistili, ako boli vojnou ovplyvnené životy bežných ľudí a s čím museli po jej skončení ešte bojovať. Tiež sme navštívili slovenskú ambasádu a delegáciu Európskej únie. Pri diskusii s ambasádorom sme sa dozvedeli o vzťahu Slovenska a Bosny, alebo aj to, že aj ambasádor môže mať tetovanie.

V Európskom dome sme sa rozprávali s ekonomickým poradcom veľvyslanca Európskej únie najmä o ekonomickej situácii Bosny a jej (nie veľmi ružových) vyhliadkach v rámci EÚ.

„Diskusia bola zaujímavá, ale nie len preto, že som si celý čas predstavovala svoju budúcnosť s tým mladým sympatickým fešákom.“ (Mária)

Po dvoch intenzívnych dňoch v Sarajeve sa naša skupina presunula do Mostaru, kde sme sa prvý večer stretli so študentmi UWC Mostar. Diskutovali sme o vnútorných vzťahoch Chorvátov, Bosniakov a Srbov, ktorí dodnes zdieľajú územie Bosny. Zistili sme, že formálne je Bosna v mieri, avšak napätie medzi týmito skupinami je stále prítomné, čo je vidno napríklad na oddelených školách, úradoch a častiach mesta.

Po rannej prechádzke starým mestom sme sa opäť nalodili do nášho mikrobusu. S úsmevom na tvári a piesňou na perách (ktorú Alica pomenovala „kolektívny nevkus“) sme čelili nekonečnej ceste domov.

Aj napriek tomu, že sme nezastavili pri mori v Chorvátsku, by sme sa radi chceli poďakovať všetkým, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom podieľali na realizácii tohto výletu.

„Pobyt na Balkáne vo mne zanechal mnoho dojmov, niektoré z nich boli dobré, niektoré nie až tak pozitívne. Každopádne môžem s istotou povedať, že som sa toho veľa naučila a že mám aspoň predstavu o tom, čím si obyčajní ľudia počas vojny prešli. Nečakala som, že by na mňa Balkán mohol tak veľmi zapôsobiť. Našla som čaro multikultúrneho Sarajeva, bosnianskych mandariniek a som strašne vďačná, že mi bol dopriaty tento čas s mojimi spolužiakmi.“ (Jana)

Mária Blašková
Janka Kohlmannová