Rozhovor s našim kolegom Róbertom Bezákom.

Prečo ste sa rozhodli vystúpiť na zhromaždení v Bratislave?

Nebolo to ani o tom, že som sa rozhodol, ale bol som rozhodnutý. Keď mi telefonovali organizátori, tak som sa pýtal, či ma naozaj chcú. Obdivujem tých ľudí, ktorí tam sú. Ich angažovanosť, smelosť aj odvahu. Cítil by som sa slabý, keby som sa od nich odtiahol. Vnímam, že ide o veľmi vážnu vec. Ide o smrť dvoch mladých ľudí, ale aj o všetko, čo sa zhmotnilo v našej spoločnosti.

Ako vnímate udalosti posledných dvoch týždňov?

Vidím to aj na mojom prípade, že vieme filozofovať o práve a spravodlivosti, hodnotách a dôstojnosti. Musíme však zažiť konkrétnu udalosť, a toto bola veľmi surová udalosť, smrť dvoch mladých ľudí. Tá príšerná agresivita toho, kto vykonal to dielo. Je až neuveriteľné, že niečo také môže vôbec existovať, pretože na takejto úrovni už ľudský život nemá vôbec žiadnu hodnotu. Myslím si, že nešlo naozaj o náhodu. Vidím v tom posolstvo pre nás ostatných: „My si po vás prídeme, kedy chceme.“ A to je veľmi nebezpečné pre každého. Nie je to len o Jankovi a Martine, ale je to o každom z nás.

To ste si aj pomysleli, keď ste sa dopočuli o ich vražde?

Obaja boli veľmi mladí na to, aby boli v spoločnosti až takí známi. Myslím si, že ak by boli známi, tak by to išlo skôr cez horenie áut či rozbíjanie okien. Išlo by len o akési upozornenia, ale toto mi pripadá ako bohorovnosť tých, ktorí sa rozhodli ukončiť ich životy. Ako keby bol človek len akýmsi chudákom, na ktorého môžeme siahnuť. Necháme ho existovať len dovtedy, pokiaľ nám nevadí a robí to, čo chceme. V tom vidím istú paralelu s mojím príbehom. Toto mi hneď napadlo, keď som videl, po čom všetkom pátral. Najhoršie na tom je, že on zverejňoval veci, ktoré boli verejne dostupné a dokázal ich poprepájať.

Napadlo vám v danej chvíli, že ich smrť vyvolá takú vlnu nepokojov?

Napadlo mi, že by bolo hrozné, keby nevyvolala. Ak by ostali ľudia ľahostajní, tak poviem, že nech Slovensko skončí. Už by nemalo budúcnosť. To by už bol taký morálny balast, rozvrat. Prešli rôzne kauzy, machinácie, ale toto je ľudský život, ten sa nedá vrátiť.

Na pohrebe Martiny Kušnírovej sa kriticky vyjadril košický pomocný biskup Marek Forgáč, o deň neskôr, na pohrebe Jána Kuciaka, sa pridal aj bratislavský arcibiskup Stanislav Zvolenský. Prekvapili vás ich slová?

Priznám sa, že Zvolenskému už neverím. Nakoniec, keď si pozriete jeho posledné vyhlásenie, tak je také „pre každého dobré“. Je to o tom, aby sme si nerobili zle a s láskou to prekonali. Sú to krásne kresťanské slová, ktoré môžu fungovať na všetky strany. Nie je v nich žiadna výzva smerom ku korupcii a k tomu, že sa tu nič nevyšetruje. Povedzte, niekedy sa tu k tomu cirkev vyjadrila? Nikdy to konkrétne nepomenovala. Taká smelá ako Ján nikdy nebola.

A čo Forgáč?

Bolo silné, ako hovoril o peniazoch na stole. Možno by bolo dobré vedieť, či ho už nevyhrešili, že až tak adresne sa vyjadrovať nemusel. Pamätáte sa na prešovského biskupa Milana Lacha, ktorý sa zastal zdravotných sestier? Už je v Amerike. Sledujme teda, čo bude ďalej s Forgáčom.

Zvolenský sa snažil vyzývať na upokojenie situácie. Môžu jeho slová vo verejnosti zavážiť?

Nemôžu. Ľudia vychádzajú z celého jeho správania. Jedno vyjadrenie na tom nič nezmení. Uvidíme, aký bude jeho druhý krok. Keďže však poznám jeho predchádzajúce kroky, vždy hovoril len to, čo cítil, že by mohol povedať. Aj Lachove vyjadrenia k zdravotným sestrám žehlil na najvyšších miestach. A všimnite si, že celá Konferencia biskupov Slovenska sa k tomu doposiaľ nevyjadrila.

Ako vnímate štvrtkové vystúpenie prokurátora Vasiľa Špirka?

Určite si nemyslím, že by išlo o nejakú konšpiráciu. Veď predsa to, čo povedal, sa už nedá vymazať. Dva roky ho sledovali, pričom nešlo len o neho, ale išlo o celú rodinu. Asi to v ňom dozrelo, že „buď – alebo“. Teraz treba sledovať, čo sa okolo neho bude diať. Ako sa k nemu bude správať vrchnosť a aké to bude mať pre neho konzekvencie. Spomeňte si, ako dopadla Hedviga Malinová. Žije v Maďarsku.

Aj Špirko bude musieť odísť?

A kto bude denne kontrolovať jeho život? To, či sa mu darí? Istý čas bude známy, ale potom upadne do zabudnutia. Hedvigin prípad žije roky a ona ho stále žije. My už nie. To, čo urobil, je úžasné, ale to, čo teraz príde, bude len na ňom. Spomeňte si aj na Oskara Fegyveresa. Títo ľudia spravili čosi náročné, ale spoločnosť ich už potom neochránila.

Aký vývoj očakávate ďalej?

Neviem. Som trošku zo Slovenska sklamaný. Niektoré veci treba dotiahnuť do konca, no ja sa bojím, či sme to ochotní urobiť. Niekedy si treba povedať, že už stačilo. Nemôže predsa trvať dva-tri roky, že budeme chodiť po uliciach. V týchto chvíľach by ľudia mali ukázať svoju vôľu, že im ide o to, aby sa tu všetko narovnalo.

Budú predčasné voľby alebo postačí obmena vlády?

Pád vlády? Vy vidíte nejakú osobnosť? Ja nevidím, kto by tam mal prísť. Sulík? Veď ten už v jednej vláde bol. Matovič? Ešte možno Remišovú si viem predstaviť. Je to hrozné, keď sa na to pozriete. Ja som naozaj zhrozený. Niektoré veci sa vyriešia životom, ale musíme sa naozaj až tak doráňať, byť takí znechutení a sklamaní? Aj tá súčasná situácia nás už poznačila. Nie je správne riešiť veci takýmto spôsobom. Situácie by sa mali riešiť diskusiou. O čo ide tým politikom?

O čo?

Neviem. Boja sa, že už nebudú mať z čoho žiť? Vidia, kam sa spoločnosť ženie. V iných krajinách odstúpia za hodinky, či za predbiehanie sa u lekára, ale u nás sa neodstúpi za nič. A pritom pohoda krajiny je viac ako to, že tam ten politik bude za každú cenu.

Premiér varoval pred možnými útokmi na verejné budovy. Vy sa obávate nepokojov?

A čo iné by ste ľuďom povedali, aby ste ich odstrašili? Politici si však musia uvedomiť, že ak ľudia vyjdú do ulíc, tak sa to stáva riskantným. Nejdeme predsa mávať zástavkami s heslom: „Nech žije KSČ!“ Nie je to však problém ľudí, ale problém je to, ako ďaleko to zašlo. Veď naši ľudia nechodia na manifestácie. Ak sa však už vybrali, tak to je diagnóza. Nie je to o tom, že pozor, „kocky budú lietať“. Je to nebezpečné, ale či si to uvedomia tí, ktorí to môžu zastaviť?

Prepis prejavu Róberta Bezáka na námestí:

“Usporiadatelia mi hovorili, aby som upokojil ľudí, ale ja tu nevidím nepokojných ľudí, ale rozhodných. Nech mi je dovolené z tohto miesta pozdraviť Bélu Bugára, pani Žitňanskú, pána Kresáka a pána Šebeja, do rúk ktorých som vložil svoju dôveru, a dal som im svoj hlas za lepšie Slovensko.

Nech rozmýšľajú.

A poviem, osobne som Janka a Martinu nepoznal. Žiaľ, nebolo kedy. A mnohí, mnohí z vás z ich nemohli poznať, lebo na to nebol čas. Zomreli príliš mladí, aby v našej spoločnosti začali byť známi. Niekto to prečítal s pohľadom na nás s tým, že na Slovensku to nevzbudí veľké pohoršenie, keď ich zlikvidujú. Jedna guľka do srdca, jedna guľka do hlavy a vraj rozsypané náboje naokolo.

To bolo posolstvo? Oznam pre nás – obyčajných ľudí, pre vyšetrovateľov, pre policajtov, že do nás sa nestarajte? S nami si nezačínajte? My rozhodujeme o vašich životoch a vašej smrti?

Pýtal som sa v škole študentov, či má človek nastaviť vlastný život pre právo, pravdu a spravodlivosť. Po chvíli mlčania mi povedali, že nie. Mali pravdu.

Život potrebuje právo, pravdu a spravodlivosť. Smrť nevytvára priestor pre právo a spravodlivosť. Je to hrozivé, neuveriteľné, že niekto sa môže vysmievať likvidáciou človeka práva a spravodlivosti.

Spomeňme si, na minulosť a mnohí politici by si mohli pripomenúť, že keď sa budú likvidovať ľudia, akýmkoľvek spôsobom, a tak právo a spravodlivosť pôjdu bokom, hrozí to aj im. Minulosť nám to ukázala.

Možno sme sa naučili byť ľahostajní, možno sme sa naučili rezignovať pri všetkých kauzách, skutkoch, ktoré sa stali alebo nestali. Ale aby zabitie človeka prešlo pomedzi nás, vedľa nás a stratilo sa v čase, to by bolo znakom, že sme morálne rozvrátení. Bolo by to znakom, že nám na ničom nezáleží, ale my takí nie sme. Nám na tom záleží.

Mnohé odíde do stratena. Kto si ešte dnes spomenie na Hedvigu Malinovú? Musela si svoj život zariadiť inak. To je tiež dôsledok určitej ľahostajnosti, v ktorej nechceme my ďalej žiť.

A tak Janko a Martinka ostanú navždy v našich srdciach. Je v tom čosi hrozivé, biblické, že až smrť povzbudí k životu, že smrť povzbudí a vybudí nás k tomu, aby sme sa stretli, aby sme povedali, že ďalej to takto ísť nemôže.

Je v tom čosi hrozivé biblické, že smrť v nás obnovuje túžbu po pravde, spravodlivosti.

Janko a Martinka, vy ste sa stali hrdinami Slovenska.”